A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | R | S | T | U | V | W | Z

Chorvatsko - Cestopisy

Spomienky na prvú cestu do Juhoslávie

Uplynulo odvtedy 22 rokov a všeličo sa zmenilo.

Spomienky na prvú cestu do Juhoslávie.

Bolo to niekedy na jar v roku 1986, keď sme sa s manželkou a sedemročnou dcérou rozhodli po niekoľkých dovolenkách v Rumunsku a Bulharsku ísť na dovolenku do Juhoslávie. V tom čase to nebolo také jednoduché, pretože bolo potrebné najprv získať devízový prísľub ŠBČS. Potom som musel k písomnej žiadosti pripojiť Pracovno-politickú charakteristiku pre vycestovanie do Juhoslávie od zamestnávateľa. V písomnej žiadosti som musel uviesť, na aký účel cestujem s rodinou do Juhoslávie, ako budem cestovať - s popisom cesty, kde a ako dlho sa budem zdržiavať… Všetko dobre dopadlo - dináre sme dostali od ŠBČS, nakúpili sme forinty a od vekslákov marky – pre každý prípad. Kúpili sme nový fotoaparát, ktorý už nebolo treba nastavovať, nafukovačky, kempingový stôl so stoličkami – čo sme samozrejme museli zapísať do devízového prehlásenia a indulonu. Tá sa vraj dá dobre predať.

Zásobili sme sa potravinami a na Annu sme vyrazili na našej dobrej Š 120 L. Hneď prvé prekvapenie nás čakalo na hranici do Maďarska. V tom čase bol totiž benzín v Maďarsku lacnejší ako u nás a bratia Maďari to kompenzovali tak, že každý po prechode hraníc autom si musel kúpiť akési poukážky. Darmo som tvrdil, že mám plnú nádrž, cez Maďarsko len prechádzam a tankovať v Maďarsku nebudem. Zaplatiť som musel. Cestu cez Maďarsko rovno na juh k hraničnému prechodu medzi Szegedom a Suboticou sme zvládli s jednou zastávkou na kávu. Na hraniciach nás čakalo ďalšie prekvapenie. Na otázku maďarského colníka, či máme forinty, som odpovedal kladne. Však nás čakala ešte cesta cez celé Maďarsko naspäť. To som ale nemal robiť. Vtedy tam platil prísny zákaz vyvážať maďarské peniaze. Ale to som sa dozvedel asi tak po dvoch hodinách, keď nás colník nechal na parkovisku čakať. Potom prišiel s akýmsi tlačivom v maďarčine, ktoré som mal vyplniť. Nakoniec mi zobral 200 Ft, ktoré sme priznali, vydal nám o tom potvrdenie a mohli sme ísť. Pri návrate nám však v banke vrátili len 160 Ft – rozdiel pohltili poplatky.

Pokračovali sme cez Suboticu na Novi Sad. Cestou do Nového Sadu nás zastihla piesočná búrka. Dovtedy, ale ani nikdy potom, som niečo podobné nezažil. Hrôza. Noc nás zastihla v Rume, kde sme prespali. Ani druhý deň cesty nezačal dobre. Asi po dvoch hodinách jazdy sme zostali stáť kvôli dopravnej nehode. Stratili sme asi štyri hodiny. Keď sme konečne dorazili do Sarajeva, chceli sme si na občerstvenie kúpiť melón, čo ponúkali popri ceste.
Pýtali zaň skoro všetky peniaze, čo sme mali na dva týždne. Uvažujúc, či sa nevrátime naspäť domov, som si spomenul, že nedávno škrtali 5 či 6 núl zo svojej meny a domáci používali ešte staré ceny. Cesta v okolí Mostaru patrila k najkrajším. Cez rieku Neretvu sme ešte išli po starom kamennom moste. Cez vojnu ho potom zničili…

Po ďalšej dopravnej nehode nás odklonili na akúsi vedľajšiu cestu, kde sme čoskoro zase ostali stáť, pretože po úzkej ceste nemohli prejsť vedľa seba autá s prívesmi a člnmi. Slnko práve zapadalo, keď sme konečne dorazili k moru. Do Promajny – cieľa našej cesty - sme prišli vysmädnutí a poriadne unavení po 36 hodinovej ceste. Teraz nám cesta k moru trvá 8-9 hodín.
Dva týždne sme mali prekrásne počasie a skoro celý čas sme strávili pri mori. Ubytovali sme sa v súkromnom apartmáne. Aké bolo naše prekvapenie, keď hneď na druhý deň sme sa stretli na pláži s kolegyňou z roboty. Aký je svet malý. Samozrejme, boli sme pozrieť neďalekú Makarskú, Bašku Vodu a prešli všetkých zlatarov. Za dobre predanú indulonu sme nakúpili zlaté retiazky. Pred cestou nás strašili, že Chorváti nám nafukovačky ukradnú aj spod zadku, čo bola hlúposť. Pokojne sme nechávali na pláži nielen nafukovačky, ale aj iné predmety, keď sme išli na obed. Nikdy nám nič nezmizlo. Pri odchode sme domácim nechali kempingové stoličky a stôl, za čo nám oni znížili nájomné.

Domov sme išli cez Split. Prechádzajúc cez Cetinu v Omiši som si zaumienil, že sem sa ešte určite vrátim. Splnenie tohto predsavzatia ma ešte stále čaká. Posledný deň dovolenky sme strávili prehliadkou Splitu a Diokleciánovho paláca, či skôr jeho zbytkov. Po západe slnka sme vyrazili na cestu domov. V prudkom stúpaní sme sa vliekli za kamiónmi jednotkou – dvojkou, na čo motor zareagoval tak, že mi vyvrela voda z chladiča. O náporovom chladení nemohla byť reč a spínač ventilátora nefungoval, takže výsledok bol jasný. Pri jazere Peručko sme teda ostali stáť, aby sa vychladil motor, a mohli do chladiča doliať vodu. Aby som urýchlil chladenie otvoril som kapotu. Chladenie bolo ozaj účinné, lebo keď auto bolo pripravené na ďalšiu cestu, po naštartovaní mi prasklo plynové lanko a pedál voľne ležal na podlahe. Na pocit, ktorý ma vtedy opanoval, nezabudnem asi už nikdy. Našťastie lanko prasklo tak, že sa dalo spojiť elektrikárskou čokoládkou, či ako sa to volá – slúži to spájanie káblov. Prvých sto kilometrov som mal veľmi ľahkú nohu. Pred Banja Luka nás zastihla búrka s prietržou mračien, po ceste sa valilo bahno a padali kamene. Pred Viroviticou sme pár hodín pospali, minuli sme posledné dináre a ráno o deviatej sme boli v Pécsi. Priznám sa, že po príchode do Maďarska sme sa cítili ako doma. Hlavne keď nám k ukrytým forintom pribudlo oných „zhodnotených“ 160 forintov. V Budapešti sme minuli maďarké peniaze a s nádejou, že za 3-4 hodinky sme doma, sme sa vydali na záverečnú etapu našej – a teraz s odstupom času - už môžem napísať, že dobrodružnej cesty. Lenže cesta sa nám, tentoraz vďaka našim colníkom, predĺžila o ďalšie dve hodiny. Podozrivé im bolo auto s pražskou poznávacou značkou, ktoré sa domov vracalo z Juhoslávie cez Miskolc a Košice. A keď po nejakom čase našli pri prehliadke auta akýsi časopis, skontrolovali im ešte aj špinavé ponožky. Nebolo nám všetko jedno, keď my sme zas pašovali zlaté retiazky a chýbala nám kempingová súprava, čo sme deklarovali v colnom prehlásení pri odchode z krajiny. Všetko nakoniec dobre dopadlo a po dvoch týždňoch, keď začalo pršať, našli sa aj marky, ktoré manželka v zhone ukryla do dáždnika na hranici.

další cestopisy
Komentáře
4
Řadit podle času | Řadit podle vláken vzestupně sestupně

Při vkládání příspěvku do diskuze jako neregistrovaný uživatel budete mít u vašeho příspěvku zobrazenu IP adresu

:-) :-( ;-) :-P :-D :-[ :-\ =-O :-* 8-) :-$ :-! O:-) :'( :-X :-)) :-| <3 <:-) :-S >:) (((H))) @};-- \o/ (((clap))) :-@
Luboš
26.06.2011 18:58 213.215.114.***
Juhoška  

Aj ja mám podobné zážitky. V roku 1980 som bol prvákom na výške a vtedy práve prvákov a piatakov do Juhošky nepúšťali. Vybavovalo sa to celý deň. Otec s kamarátom , ktorého brat bol dosť vysoko postaveným funkcionárom na mojej škole za ten deň vybavili vyše 10 podpisov a bol by podpísal aj rektor, ale v ten deň nebol v práci. Stálo to dosť fliaš alkoholu a popoludní som už v aute vozil riadne načatých chlapov. Ale vybavilo sa. Zlatým klincom cesty bolo, keď colník odo mňa pýtal potvrdenie o odovzdaní braneckého preukazu, čo bol zdap zbytočného papiera, lenže ja som ho nemal. Museli sme sa vratit do Košíc, kde sa prácne vybavilo na vojenskej správe potrebné potvrdenie. Ked sme sa vrátili na colnicu, colník ho už nechcel ani vidieť. Na to si spomeniem kedykoľvek, keď si zmyslím niekam ísť a o niekoľko hodín som už za hranicami.

  • Anonym (1)
  • Anonym (1)
malena1 06.06.2011 09:49
 

Pěkné vyprávění, ještě, že už dnes máme svobodu.

  • Anonym (1)
  • Anonym (2)
TomasLM 23.05.2011 18:29
MIlá spomienka  

Je to síce milá spomienka, ale nechcel by som aby sa tie časy vrátili :-D

  • Anonym (1)
Jana22 18.07.2008 09:40
 

Leonardo, s úsmevom som si to prečítala a zaspomínala na staré časy. Čo už, veď to bolo v minulom storočí. :-D

  • Anonym (1)
Zpět na všechny diskuze